Jedna moja kamarátka je už dlhšiu dobu učiteľkou na Základnej umeleckej škole v našom meste. Myslím, že je hudobníčkou telom i dušou. Poznáme sa ešte z vysokej. Jedného dňa, tesne pred koncom prázdnin, sme sa stretli a len tak medzi rečou sa ma opýtala, či by som nechcela učiť na ZUŠke pár hodín hudobnej teórie. Poviem vám, ovisla mi sánka. Tak ma to prekvapilo, až som na pár sekúnd onemela. Som síce učiteľka 1. stupňa ZŠ, mám rada hudbu a spev, aj viem čoto zahrať, no ale učiť na ZUŠke...?, nikdy som nad tým neuvažovala. Po chvíľke rozhovoru sme sa rozlúčili s tým, že si to samozrejme premyslím a dám vedieť.
Doma som mala pocit, že moja hlava narástla do obrovských rozmerov. Dostala som chrobáka do hlavy a bol poriadne veľký. Prehodnocovala som to z každej strany, hľadala to správne rozhodnutie a nakoniec som to vyriešila veľmi šalamúnsky. Zavolala som, že pôjdem učiť, ak... sa nenájde nikto iný, kto by bol na túto prácu kompetentnejší ako ja. Bola som spokojná, veď predsa do začiatku školského roka je ešte dosť času a určite sa niekto nájde.
A ako to dopadlo? Tak, že práve dnes mám za sebou prvý deň v práci! Aj keď sa cítim pri tých skúsených hudobných kapacitách veľmi maličká, napriek tomu mám nádej v dôvere, ktorú do mňa vkladajú. A nechcem ju sklamať. Preto sa chcem snažiť zo všetkých síl. Tá dôvera sa ešte znásobila, keď som dnes absolvovala prvé stretnutia s mojimi novými žiakmi a ich rodičmi. Tí podporili aj moje odhodlanie ešte viac. "To je príjemná zmena" znie v mojich ušiach ešte stále.
Uvedomujem si, že ako človek môžem zlyhať, či sklamať... Avšak podstatné je opäť vstať a ísť ďalej. Ak sa budem spoliehať len na seba, nemusí to dopadnúť veľmi slávne. V každom prípade sa chcem preto spoliehať na Pána, ktorý mi túto horu poslal do cesty a verím, že mi s ňou posilní aj moje ramená.